A baví ma to.

Slowenčina si však v mojom živote nachádzala cestu postupne. Aj napriek tomu, že u nás doma sa popri mojej rodnej reči prirodzene používala aj nemčina a maďarčina. Multi-kulti mi bolo vždy blízke.

Možno aj preto som sa v roku 1988 – napriek mizerným kádrovým posudkom mojich rodičov – s dávkou odvahy (a trochu aj drzosti) prihlásila na Filozofickú fakultu UK, odbor tlmočníctvo – prekladateľstvo: nemčina / švédština.
Prečo práve švédština, vám nevysvetlím. Neviem to totiž ani sama.

Nakoniec to bolo aj tak jedno. Boli sme len dve prihlásené, odbor neotvorili a ponúkli mi alternatívu – taliančinu.
A ja som vôbec nebola nadšená. Práve naopak.

Prvý rok bol doslova utrpením. A nebyť štipendia, na ktoré ma po prvom ročníku vybrali, neviem, či by som v tom boji pokračovala. Osud to však zariadil inak.

Nikdy nezabudnem na deň, keď som vystúpila z vlaku vo Florencii. Vyšla som zo stanice, sadla si na schody a len sa dívala na ľudí kráčajúcich po ulici.
Pre mňa – vtedy 19-ročnú babu, narodenú v 70. roku 20. storočia, ktorá takmer celý dovtedajší život prežila v neslobode, v šedi socializmu a celospoločenskom marazme – bol tento farebný, na mňa pokoj vyžarujúci svet neskutočne oslobodzujúci.

Bola to láska na prvý pohľad.